Rozšírený príbeh
Tieň bieleho koňa – Príbeh, ktorý nezmizol v lese.
Dnes som navštívil miesto kde ticho, ktoré tu vládne, skrýva viac než len šum stromov. Možno aj dnes by ste v diaľke mohli zazrieť siluetu jazdca na bielom koni – symbol odvahy, neústupnosti a nádeje.
Prečo tu? Lebo mnohé mestá na Slovensku majú ulicu pomenovanú po tomto jazdcovi a ľudia nevedia kým bol...
Na tomto mieste sa skončila životná púť Ľudovíta Kukorelliho – partizánskeho veliteľa, o ktorom sa dodnes rozpráva s rešpektom i obdivom.
Bol to fešák, vysoký, s preníkavým pohľadom, vždy upravený, aj keď sa ukrýval v horách. Ľudia mu verili, nasledovali ho a niektorí ho považovali takmer za mystickú postavu – mladý muž v bielom plášti na bielom koni, ktorý sa z ničoho nič objavil, pomohol… a opäť zmizol v lese.
Kukorelli nebol len vojak – bol to hlas vzdoru, srdce partizánskeho hnutia na východe Slovenska. Viedol skupinu Čapájev, ktorá operovala v ťažko prístupnom teréne Vihorlatu, a organizoval odpor voči fašistickej okupácii.
Ľudia si ho pamätajú ako šarmantného a odvážneho, vždy upraveného muža, ktorý dokázal dodať odvahu aj v najtemnejších chvíľach.
Kde som? Severovýchod Slovenska, pred obcou Habura v okrese Medzilaborce pri rieke Laborec, nadmorská výška cca 376 m – 387 m .
A kto bol Ľudovít Kukorelli?
Narodil sa 6. októbra 1914 v Krásnej Hôrke pri Tvrdošíne v rodine úradníka. Jeho predkovia pochádzali z Talianska, kde jeho starý otec staval železnice .
Gymnázium ukončil v Košiciach a v roku 1937 sa stal dôstojníkom a pilotom po absolvovaní leteckej školy v Prostějove .
Ako človek, podľa hodnotení svojich nadriadených bol považovaný za:
bystrého, vtipného a priameho kolegu,
človeka výborného charakteru: dobrosrdečný, obetavý, nezávislý, zodpovedný, samostatný a iniciatívny .
V súkromí rád čítal poéziu (napr. Andreja Žarnova) a zaujímal sa o politiku a spoločenské dianie .
Odboj a legendárne úteky
Od roku 1939 sa začal aktívne zapájať do protifašistického odboja. Spolu-organizoval plán ilegálneho letu do Juhoslávie, no akcia bola odhalená a bol súdený vojenským súdom: zbavený hodnosti, vylúčený z armády a odsúdený na 9 mesiacov väzenia .
Po prepustení v marci 1942 pokračoval v protifašistickej činnosti. Vydával sa za Martina Minaroviča, falošného obchodníka so strojmi — s ryšavo farebnými vlasmi a rôznymi prestrojeniami.
Napriek tomu ho zachytilo gestapo v Brne, no ušiel cez okno toalety na žandárskej stanici v Piešťanoch. Neskôr utiekol z eskorty v Bratislave. V ilegalite sa ukrýval mesiace, najprv na Orave, potom v lesoch Vihorlatu – kde s sovietskymi utečencami zakladal niekoľko partizánskych skupín .
Na jar 1943 sa stal náčelníkom štábu skupiny, ktorá sa neskôr rozrástla na brigádu a potom na partizánsky zväzok Čapájev s viac než 500 členmi .
Podieľal sa na zosnovaných diverzných akciách vo Vihorlate: čiastočne nezávislé, ale významne prispeli k príprave SNP .
Zúčastnil sa bojov s nemeckou 357. pechotnou divíziou, kde jednotka nebezpečne prelomila front a pod vedením Kukorelliho prešla cez frontovú líniu do oblasti Medzilaborce–Humenné .
Záhadný koniec
Dátum: noc medzi 23. a 24. novembrom 1944.
Skupina asi 1500 partizánov vedená Kukorellim sa rozhodla pre prelomenie nemeckého obkľúčenia smerom k sovietskym jednotkám 4. ukrajinského frontu. Ich plán bol odvážny, ale rizikový .
Intenzívna časť boja sa skoncentrovala už medzi obcami Habura a Borov, pri rieke Laborec, približne 150 m od sovietskych línii .
Paľba bola intenzívna – spôsobila úmrtia až stovkám bojovníkov na oboch stranách. Boj si vyžiadal mnohé desiatky obetí no časti partizánov sa podarilo preniknúť až šesť kilometrov do nemeckej obrany .
Neobjasnený osud Kukorelliho
Kukorelli padol práve v tomto boji. Jeho telo bolo nájdené asi 25 m od koryta Laborca, neďaleko zákopov Červenej armády.
O mesiac neskôr bolo exhumované a vykonaná pitva v Košiciach odhalila smrteľný projektil kalibru 6,35 mm, ktorý nebola štandardnou výzbrojou ani nemeckých, ani sovietskych jednotiek.
Tieto okolnosti vyvolali podozrenia, že Kukorelliho zastrelil jeden z partizánov, možno sovietsky major alebo konkrétne spolubojovník kapitán Kokin, ktorý neskôr prevzal velenie zväzku .
Kukorelli bol poctený grémiom protifašistických hrdinov Slovenska – pohreb mal v Dóme sv. Alžbety ako jediný účastník SNP s takou poctou. Potom bol pochovaný na cintoríne v Košiciach, kde dnes stojí jeho pamätník s bustou podľa návrhu sochára Arpáda Račka (bronz 1958, obnovenie 1976) .
Neskôr bol In memoriam povýšený do hodnosti brigádneho generála, ocenený Radom červenej hviezdy, Československým vojnovým krížom, Medailou Za chrabrosť a ďalšími vyznamenaniami za odvahu a boj proti fašizmu.
Z tohto miesta vedú chodníky, po ktorých kráčali jeho druhovia. Možno nájdete miesta, kde ukrývali zbrane, kde prijímali správy z Londýna... alebo len pocítite, že tento les si pamätá viac, než sa na prvý pohľad zdá.
🕯️ Kukorelli – meno, ktoré nezmizlo. Príbeh, ktorý les stále šepká tým, čo chcú počuť.