🕯️ Medzilaborce  Mesto, kde vizionári zapaľujú svetlo

Príbeh Michaila Michajloviča Václavského, ktorý učil ľudí čítať, veriť a snívať.

Neďaleko kruhového objazdu v centre mesta smerom na Palotu stojí nenapadný pamätníček.

Zastavíš sa pri tabuli. Vietor sa pohráva s listami, z diaľky počuť vlak. "Kto bol Michail Václavský?" spýta sa turista. A možno sa spýtaš aj sám seba: "Prečo o ňom neviem?"

👣 Cudzinec, ktorý sa stal naším

Narodil sa v roku 1887 v Šiňave v Haliči. Bol učiteľom, osvetárom, rusínskym buditeľom. Počas vojny väznený za svoje presvedčenie, po vojne prišiel do Medzilaboriec ako školský inšpektor. No čoskoro zložil funkciu, keď mu zakázali pomáhať ľuďom mimo školských osnov. Vybral si ľudí. Nie úrad.

📚 Učil čítať aj tých, čo už stratili nádej

V krčme, v opustenej maštali, v drevenej búde za obchodom — kdekoľvek sa dalo, tam učil.

Rozprávkami lákal negramotných dospelých, aby si sadli do lavíc. Varil im čaj, nosil drevo, písal na tabuľu, kým mu nezmrzli prsty.

"Sú to šytko moji dity, s kotryma ja sa potrapyv," hovorieval so slzami v očiach od dojatia, keď sa jeho žiaci vracali z Čiech ako vyučení krajčíri, pekári, obuvníci, kolári, kováči. Jeden z mála p. Beneš ukončil aj vysokú školu.

🤝 Srdcom medzi ľuďmi

Václavský nechodil po úradoch — chodil po dvoroch.

Poznal mená detí, vedel, kto má chorú ženu, komu treba pomôcť s listom na úrad.

Sedával s robotníkmi v krčme, hral s nimi šach, smial a tešil sa, keď ho jeho žiaci porazili.

Keď niekto nemal na papier, doniesol mu ho. Keď niekto nemal odvahu, požičal mu svoju.

Jedna vdova raz povedala:

 "On nebol pán. On bol náš. A keď prišiel, bolo to, ako keby sa rozsvietilo."

🎭 Stanča prišla – keď sa roľníci stali hercami

Jedného zimného večera nacvičoval s ochotníkmi prvú divadelnú hru.

V miestnosti podkurovali len jedným šporákom, ženy odmietali hrať, tak si Václavský nasadil šatku a hral hlavnú ženskú rolu s takou vervou, že sa obecenstvo smialo aj plakalo.

Hra sa volala "Stanča prišla" — jednoduchý príbeh o dedinskom dievčati, ktoré sa vracia .

Možno to bola len hra o návrate. Ale pre Medzilaborčanov to bol návrat dôstojnosti.

Po predstavení za ním prišla stará pani s očami plnými sĺz:

"Pán inšpektor, ja som si myslela, že divadlo je len pre pánov. Ale vy ste nám ukázali, že aj my môžeme byť krásne."

🪔 Svetlo, ktoré nezhaslo

Založil meštiansku školu, hospodársku školu pre chudobných, knižnicu, úverové družstvo Nadežda pri Hospodársko - obchodnom spolku. Spolok ktorý založil za pomoci 308 najváženejších občanov mesta a zo 49 obcí okresu si postavil vlastnú budovu. Spolok bol konkurentom židovským obchdníkom preto sa na adresu M. M. Václavského množili sťažnosti. A to bol aj dôvod prečo skončil vo funkcii inšpektora.

Václavský založil aj hudobný súbor, organizoval šachové turnaje, večierky, kurzy varenia. Výsledkom práce hudobného súboru boli verejne hudobné koncerty. Súbor dokonca vystupoval v Košiciach i v Prahe. Tanečné zábavy, spoločenské večierky mali masový charakter. A svojmu organizátorovi priniesli obrovskú popularitu a obľúbenosť.

Pomáhal písať listy, vybavoval úrady, nikdy si nevzal peniaze. Len pohárik pálenky v krčme Vasiľa Cupera.

Nosil ošúchaný oblek, cviker a krátke fúziky. Ale v očiach mal iskru, ktorá zapaľovala iných. Do konca života zostal slobodným mládencom a stále ho oslovovali pán inšpektor aj keď túto funkciu už nevykonával.

🕊️ Odišiel, ale zostal

Zomrel 16. júla v roku 1936 ako 49-ročný. Pohreb aký Medzilaborce doposiaľ nepamätali sa konal za masovej účasti ľudí z mesta i okolia. Na pohreb prišli stovky ľudí. Pochovali ho pri gréckokatolickej cerkvi — medzi duchovných a najváženejších občanov mesta.

Na náhrobku z čierneho kameňa stojí nápis v azbuke:

"Spí blaženym snom naš buditeľu

Tvoji idei ne propadut'"

A neprepadli. Jeho meno nesie ulica kde býval v domčeku posledné roky života. Jeho pamätná tabuľa zdobí námestičko a miesto kde pôsobil. Ale jeho najväčší pamätník sú ľudia, ktorí vďaka nemu verili, že aj v Medzilaborciach sa dá žiť dôstojne, vzdelane a s hrdosťou.

🔥 A dnes?

Kto dnes zapaľuje svetlo v našich Medzilaborciach?

A čo by Václavský robil dnes — v čase, keď máme školy, internet, slobodu… ale často chýba odvaha, súdržnosť a viera v obyčajné dobro?

Možno by opäť varil čaj, nosil drevo a učil nás, ako sa pozerať jeden druhému do očí a ako si pomáhať.

A možno by len ticho sedel v rohu krčmy a usmieval sa, keby videl, že jeho svetlo stále horí.